Čo s tou diskrimináciou?

Čo máme robiť, keď nás niekto diskriminuje, ubližuje nám a my trpíme?

Biblia, konkrétne Peter vo svojom prvom liste, vysvetľuje veriacim, že štátna moc a správa je tu preto, aby trestala tých, ktorí konajú zle a odmeňovala tých, ktorí konajú dobre (2,14). A my máme konať dobre.

Realita je však taká, že štát alebo tí, ktorí majú moc, podľa toho často nekonajú a diskriminujú kresťanov. Som vďačný Bohu, že dnes u nás kresťania nijako výrazne diskriminovaní nie sú,  je to skôr výnimka.

Situácia je však zložitejšia. Hoci máme slobodu, presadzuje sa dnes mnoho protikresťanských postojov, z ktorých môže diskriminácia vyrásť, a už vidíme jej náznaky. Ďalšou "zložitosťou" je to, že veľa kresťanov sa často nespráva tak, ako by sa malo, a ich vinou potom kresťanstvo dostáva zlú nálepku v očiach verejnosti. Kresťanstvo zďaleka nie je to, čo väčšinová spoločnosť vníma ako kresťanstvo.

Peter však poukazuje na to, že byť diskriminovaný, prenasledovaný a trpieť pre Krista nie je to najhoršie, čo sa môže kresťanovi stať (v zátvorke hovorím, že ešte horšie je hriech a zostávanie v ňom). Aj napriek diskriminácii či prenasledovaniu máme vo svojom dobrom kresťanskom konaní vytrvať, aby ľudia okolo nás videli, že to, čo robíme, je dobré, a nakoniec s obdivom povedali: "Ten Boh je predsa len dobrý!" (1. Petra 2,12; Matúš 5,16). Zároveň je to správny spôsob, ako ich umlčať.

Aj keby sme snáď mali pre dobro trpieť, nemalo by nás to zviesť k tomu, aby sme sa uchýlili k niečomu zlému. Rozhodne by sme nemali trpieť za niečo zlé, teda za niečo, čo Boh považuje za zlé.

Peter predpokladá (3,15-16), že kresťania budú predmetom prenasledovania najmä kvôli tomu, čomu veria a čo hovoria, konkrétne kvôli tomu, akú majú nádej, na čo sa tešia, teda kvôli tomu, že očakávajú príchod Krista, ktorý bude posudzovať naše konanie. To je zároveň zaujímavá formulácia toho, ako máme šíriť evanjelium - rozprávať o tom, na čo sa tešíme. Hm, na čo sa tešíme? Na nebo, na stretnutie s Kristom, na najbližšie nedeľné stretnutie cirkvi, radujeme sa z toho, že môžeme hovoriť s Bohom, že môžeme hovoriť o Kristovi? To je predsa naša nádej! To ľudia potrebujú počuť, hoci sa často proti tomu stavajú! A keď dôjde k sporu, mali by sme o svojej nádeji, o tom, čo na Kristovi vidíme také skvelé, vždy hovoriť s úctou voči druhému (1. Petra 3,15-16).

Ako kresťania sa diskriminácie nemusíme báť, aspoň nie tej protikresťanskej. Je na nás, aby sme svojím životom robili Kristovi česť, a tak zahanbili tých, ktorí sa stavajú proti nám. V utrpení pre Krista je zvláštne privilégium: „Ak vás hanobia pre Kristovo meno, ste blahoslavení, pretože Duch slávy, Boží Duch, spočíva na vás“ (1. Petra 4,14). Vieme, že Kristus je na našej strane a ak sme diskriminovaní či prenasledovaní, sme na správnom mieste: „A všetci, čo chcú žiť zbožne v Ježišovi Kristovi, budú prenasledovaní“ (2. Timoteovi 3,12).

To všetko sa týka "utrpenia pre Krista". Čo je to? "Pre Krista" je to vtedy, keď nás ľudia diskriminujú pre našu vieru v Krista, pre naše rozprávanie o Kristovi alebo pre náš rýdzi kresťanský životný štýl. Nepatria sem postihy za naše provokácie, za dôsledky nesprávneho konania alebo povýšeneckého postoja. A zároveň si kladiem otázku, či a ako sa máme brániť, ak by išlo o diskrimináciu inú ako "pre Krista". Domnievam sa, že máme právo sa ohradiť a brániť. Štátna moc nám to umožňuje a sám Pán Ježiš alebo Pavel to využili (Skutky 24,10; 25,12). Pavol sa bránil aj proti diskriminácii kvôli Kristovi. Peter hovorí o situácii, keď právna obrana nepomáha, lebo samotné kresťanstvo je považované za niečo zlé. Na záver opakujem, že utrpenie (najmä "pre Krista") nie je to najhoršie, čo môže človeka stretnúť.

Jan Vopalecký, marec 2018, www.ethos.cz

(Článok vznikol počas premýšľania o biblickom texte v 1. liste Petra)