Inverzia

                                                                                                         prehrať

V januári býva chladno a počas niekoľkých dní bolo ešte aj sychravo a cez hmly nebolo vôbec vidieť slnko. Zažiadalo sa mi vyjsť na naše hory, pretože v správach o počasí som zachytil informáciu, že na horách je teplejšie ako v nížinách. Po hodine chôdze som bol dosť vysoko. Dolu v údolí som počul štekot psov, zvonenie zvonov, pílenie dreva. Už som skoro na vrchole hory. Za chvíľu vyjdem známou cestou pomedzi stromy na náhornú pastvu, ale zatiaľ to vyzerá stále rovnako. Cítim, že je stále chladno, aj keď ma chôdza rozohriala. Snehu nieto, len vlhkosť kvapká nesmelo zo stromov. Asi to slnko neuvidím, alebo bude len na vyšších vrchoch, ako sú tieto naše. Nevadí, aspoň som sa prešiel.

Odrazu som zbadal, že predo mnou sa rozvidnieva. Čo je to? Vidím dobre? V tom šere, ktoré ma obklopovalo, prebleskuje akési svetlo. Dosť vzrušený som zrýchlil kroky do kopca. Bežím! Je toto možné? Slnko! Slnkom zaliaty vrch. A ako teplo, príjemne. Zastavil som sa a obdivujem. Potom sa pár krokov vrátim do hmly. Hranica medzi hmlou a svetlom sa presúva mierne hore a potom zase dolu. Kráčam ešte vyššie a neviem sa nabažiť slnka a tepla. Za chvíľu som zastal na vrchu kopca a obzrel som sa do údolia, z ktorého som vyšiel. Všade okolo mňa len oblak hmly ako „more“, a ja stojím na „brehu“.

Po chvíli som si uvedomil, že nahlas spievam a pobehujem ako malý chlapec. Veľmi sa mi to páči. „Pane Bože, ďakujem, že si mi daroval takýto úžasný zážitok. Vidím to po prvýkrát a nikdy na to nezabudnem. Nikto iný toto nedokáže, len Ty, slávny Stvoriteľ a Pán.“ Spomenul som si na fotoaparát, pokúšam sa zachytiť, čo vidím, ale nie je to jednoduché. Uvedomujem si, že aj keby tých fotografií bolo sto, ani zďaleka nevystihnú môj zážitok. Ten obraz zostane len v mojej duši. Teplotná inverzia je stav, keď sa teplý vzduch nachádza vyššie od zemského povrchu ako studený. Táto situácia je v istom ohľade „nelogická“, je to stabilný stav, pretože teplý vzduch má nižšiu hustotu, a preto sa mu „nechce“ klesať dolu. Atmosféra sa následkom toho nepremiešava. Príčina – v zime sa môže vzduch pri povrchu zeme nadmerne ochladiť. Žiarenie zo slnka túto stratu nedokáže vyrovnať, pretože v zime je slnko nízko nad obzorom.

Schádzam dolu z vrchu a rozmýšľam, ako veľmi je podobný takýto prírodný úkaz obdobiu v živote človeka keď to duchovné zhora nemôže prekonať to ľudské. Duchovná „inverzia“ je podobne nelogicky stabilný stav, keď je „sychravo“. Duša zažíva chlad, bolesť, strach. V tme narážame na seba, cítime sa osamelí, smutní, zranení. Čas, keď je slnko (Boh) nízko nad mojím obzorom. Akoby obdobie „zimy“ bolo preto nevyhnutné, neprekonateľné. Pritom je slnko, (Boh) vo vesmíre, v živote stále na tom istom mieste. Aká úžasná milosť je dozvedieť sa, že som na „krok od neba“. Bez Pána Ježiša je každá moja snaha nedostatočná. V zime sa nedá vypestovať letné ovocie. Nestačí chcieť ovocie. Nejde to bez Neho, bez Jeho lásky, tepla objatia. „Ak zostanete vo mne a moje slová zostanú vo vás, proste čo len chcete a stane sa vám“. Pán sa dotkol môjho srdca. Som milovaný! Jeho láska v mojom srdci urobila taký zázrak, že milujem, odpúšťam, radujem sa. Spievam o Božej láske a milosti. Pane môj, ďakujem...

Najdôležitejším poslaním človeka je oslavovať Boha tým, že sa v Ňom bude navždy radovať.

          Ján Kováčik