Zlodeja usvedčil žalm

Konečne! Zvládli sme to. Je koniec stresov, chvatu, či bifľovania. Teraz sa začína pravý život – jasal Michal, mávajúc svojím maturitným vysvedčením. Pod životom rozumel prázdniny, cestu do hôr, výlety, lezenie, voľnosť. Od matky si na to vypýtal malý príspevok. Tá sa usmiala, a potom vážne dodala: „Škoda, že sa toho nedožil tvoj otec. Bol by na teba hrdý!“

Michal prikývol: „Viem, ale je tu ešte ktosi, kto bude tiež rád – starý otec. Rozhodol som sa, že sa cestou do hôr u neho zastavím. Je to síce obchádzka, ale poteší sa.“

Zabalil si obložené chlebíčky, vypočul dobré rady svojej matky, a tak sa Michal posadil do sedla svojej, už nie najmladšej motorky a odfrčal preč.

Návšteva u starkého sa vydarila. Starý otec sa naozaj potešil. „Chcel by som ti voľačo darovať. Čosi zvláštne,“ začal opatrne a trasúcimi sa prstami vytiahol z vesty svoje zlaté hodinky, priam nežne ich vložil do veľkej chlapcovej dlane a povedal: „Váž si ich. Tieto hodinky patrili už môjmu otcovi. Po mne ich mal dostať tvoj otec. Som si istý, že by sa im bol potešil.“

Dojatý Michal objal svojho starkého. „Krajší darček si mi nemohol pripraviť. Budem si ich vážiť a dám na ne pozor. To sľubujem.“ „Poď, natiahni ich,“ pokynul mu starec. „Pamätám sa, ako ti už v detstve učarila ich melódia.“ Michal natiahol hodinky a započúval sa do tichej zvonkohry Boccheriniho menuetu. „A ešte čosi by som ti rád dal na cestu,“ povedal starý otec. „Je to slovo, ktoré mi v živote často pomohlo: „Kto iného odsudzuje, môže sa pomýliť. Kto mu odpustí, nikdy sa nepomýli.“ Michal mu stisol ruku: „Pokúsim sa mať to stále na pamäti. Ďakujem za všetko!“

V tej najlepšej nálade sa Michal druhého dňa vypravil na ďalšiu cestu. Ešte netušil, čo za dobrodružstvo zažije. Jeho najbližším cieľom bola malá ubytovňa v idylickej horskej dedinke.

Každé ráno, keď slnko oprelo svoje lúče o tmavé skalnaté steny, opúšťal dobre vystrojený Michal svoju izbu. Večerami sa zdravo unavený vracal späť. O hodinkách nikomu nepovedal, hoci mu neraz prišli na um. Až posledný večer sa o nich zmienil domácemu pánovi. Či to niekto pri vedľajšom stole počul, si neskôr nedokázal spomenúť.

Po raňajkách si zbalil svoje veci, natlačil ich do plecniaka a zľahka si ho prehodil cez rameno. Vybehol k motorke, keď tu náhle vedľa neho zastalo červené športové auto a čiasi ruka mu jedným chmatom vytrhla plecniak. Michal pritom spadol na zem. Celý bez seba sa pozviechal. Ako len mohol byť taký neopatrný! Potom si však spomenul, že má doklady, vďaka Bohu, pri sebe. Ale peniaze a predovšetkým... Michalovo srdce bilo ako divé... V ruksaku boli hodinky! Vydal sa ozlomkrky naháňať zlodeja.

To sa síce ľahko povie, ale ako mal na starej motorke dobehnúť rýchle auto? Hnal sa za ním tak rýchlo, ako len mohol a ešte za jazdy vyslal k nebu povzdych: „Milý Bože, pomôž mi. Starký mi to nikdy neodpustí.“

Michal nedbal ani na rýchlosť, ani na okolie. Za jednou zákrutou sa náhle objavilo odstavené policajné auto a vedľa neho policajt. Ten ho energicky zastavil. Ešte toto chýbalo! Keď zosadal z motorky, s prekvapením zistil, že vedľa policajta stojí aj červený športový voz s vodičom. Skoro neveril vlastným očiam. Michal priskočil k vodičovi, chytil ho za koženú bundu a kričal: „Ukradol si mi hodinky, ihneď mi ich vráť!“ Došlo k ostrej potýčke a policajt mal čo robiť, aby ich od seba odtrhol.

„Tak pekne po poriadku,“ povedal strážca zákona. „Obaja ste prekročili rýchlosť. Preto...“ Ďalej sa nedostal. Michal kričal: „Musíte ho zaistiť, ukradol mi hodinky!“ Ten druhý sa však iba drzo zasmial, vytiahol zlaté hodinky a povedal: „to nie je pravda, sú moje!“

Policajt vzal zlostne do rúk usvedčujúci predmet a oboch si premeriaval skúmavým pohľadom. Mladík v koženej bunde sa nedbalo opieral o svoje auto. Michal bol zaprášený a na jeho prepratých džínsach sa vynímala veľká diera. To z toho pádu. Kto mu uverí, že je majiteľom zlatých hodiniek?

„Ak ti patria, musíš to dokázať,“ povedal policajt s veľavravným úsmevom. Michal cítil, ako mu vyrazil na čelo pot. „Hrajú melódiu,“ zakoktal. „To uhádol,“ zakričal jeho protivník, „každé druhé hodinky tejto značky hrajú.“ Policajt zvraštil čelo: „má pravdu. Ak ti nepríde na um voľačo lepšie, nemôžem pre teba nič urobiť.“ „Moment,“ zakričal Michal. „Môžem to dokázať. Otvorte viečko na hodinkách. Moja stará mať tam nechala čosi vyryť. Najprv sa jeho spýtajte, čo je to za text. Ak to vie, môže si ich nechať. Ak to viem ja, je to dôkaz, ktorý svedčí v môj prospech.“ Policajt sa poškriabal na zátylku. „Dobre teda. Čo je tam za text?“ obrátil sa na vodiča červeného auta. Ten iba pokrčil ramenami: „Zabudol som...“ Potom sa policajt obrátil k Michalovi. Ten s úsmevom odvetil: „Pane, v tvojej ruke sú moje časy. Je to obľúbený verš môjho starého otca. Žalm 31:16.“

Policajt otvoril hodinky. „Súhlasí,“ povedal a s úsmevom ich podal Michalovi.

V tej chvíli zahučal motor a červené auto sa začalo rýchlo vzďaľovať. „Ďaleko nezájde,“ prehodil policajt a pokojne siahol po mobile. „Môžeš podať trestné oznámenie...“ „Nie. Som šťastný, že mám opäť svoje hodinky. Budem na ne dávať lepší pozor. Okrem toho, starý otec mi povedal: „Kto iného odsudzuje, môže sa pomýliť. Kto mu odpustí, nikdy sa nepomýli.“

(Podľa skutočnej udalosti, ktorá sa prihodila vo Švajčiarsku)